Moja práca...

Som obyčajný muž, verím v lásku a dobrotu človeka... No niekedy mám pocit, ako by sa ľudia zabudli na seba usmiať, a vtedy ma to v srdci zabolí...

Pracujem ako pokladník v Billa - Tatracentre. Pracujem z ľuďmi. Niektorí sa na môj pozdrav usmejú, a niektorí ako keby na úsmev zabudli... sú zamračení, zachmúrení, a z niektorích je doslova cítiť zlo, ktoré majú v srdci. Niektorí sú zase pyšní, akoby im patril celý svet... Mne celý svet nepatrí, robím pokladníka a celkom ma to baví. Viem, že obyčajný pozdrav, úsmev, v mnohých ľuďoch vyvolá úsmev na ich smutných tvárach, a možno že im pripomeniem, že svet je krásny, že svet je krajší z úsmevom, že svet je život a život je len jeden, tak si ten život vážim...

Ako pokladník som zažil všakovaké situácie, na ktoré nemôžem zabudnúť, alebo kotré ešte aj dnes vyvolajú úsmev na mojej tvári.

Nemôžem zabudnúť na rómsku ženu, matku z malým dievčatkom. Bolo vidieť, že je to chudobná žena, ona aj dievča boli chudobno oblečené. Vonku bolo teplo, bolo vidieť ako si prišli do Tatracentra, kde sídli aj naša predajňa, odpočinúť od tepla vonku, a kúpiť si niečo na jedenie...  Keď prišlo k plateniu, vyšlo najavo, že má pri sebe dokopy 6 eur, a nákup bol za 7 eur aj 70 centov... Malej sa zaleskli oči, lebo to vyzeralo, že bude musieť niečo z nákupu vrátiť späť, v očiach matky som uvidel hanbu, že nemá dostatok peňazí na zaplatenie, a tak som ten zostatok sumy zaplatil za túto ženu ja....

"Prišli z východu, z Košíc, lebo som tam nemala robotu, a tak posledné peniaze dala na ubytovňu a to čo  ostalo dala na jedenie..." V očiach som jej videl slzy, ešte raz poďakovala a odišla.  O niekoľko mesiacov,  som ju opäť videl, usmiatú, upravenú, jej dcérku čisto oblečenú, nespoznal som ich, až keď sa mi pripomenula. "Prišla som Vám vrátiť 1,70 eur, ktoré ste za mňa vtedy zaplatili, pamätáte sa?" Bože, ostal som v šoku, je to tá ubytá, preľaknutá žena? Bol som prekvapený a tento krát slzy do očí išli mne, keď som ich videl ako teraz dobre vyzerajú. Táto žena, mimochodom Jarmilka, si v Bartislave našla prácu, pracuje ako pokladníčka v Tescu, jej dcérka chodí do školy a žijú svoj obyčajný život...

Každý deň blokujem všelijakých ľudí, dobrích aj tích, ktorí si myslia, že sú dobrí...  K mojej pokladni prišla na prvý pohľad milá staršia žena, mohla mať niečo cez 60-tku, usmiala sa, a požiadala ma o baliaci papier, chcela si zabaliť bombonieru a flašku lacného šampanského, čo kúpila v našom obchode.

Keďže som sedel v pokladni, kde sa aj balí tovar, na požiadanie zákazníka, bol som prichystaný zabaliť jej zakupený tovar. Na moje prekvapnie táto na pohľad milá, stará pani, sa uchytila, a išla do vedlajšej pokladni. Samozrejme, že ju kolegyňa poslala do mojej pokladni, no jej slová z úst už také prijemné neboli, ako sa ona zdala na prvý pohľad... " ...to mi má ten tlstý cigáň baliť môj tovar? "

Kolegyňa ostala v šoku, a ráznym hlasom jej povedala: " A prečo nie? Je to môj kolega a patrí k najlepším naším pokladníkom, nech sa páčí prejsť si k jeho pokladni...! "

Pani prišla, a z polomrtvým úsmevom mi podala tovar, ja som jej ho zabalil, a zo širokým úsmevom som jej zaželal pekný deň...

Čo povedať, ľudia sú všelijakí, dobrí aj zlí... jedna žena nerómka sa ma snažila ponížiť, a druhá žena nerómka, moja kolegyňa, si ma zastala...  Čo z toho vyplýva? Nedržme sa milý rómovia zaryte nášho rómstva, nie každý róm je dobrý, ako nie každý ( gádžo- raklo ) je zlý...

Vážme si človeka nie podľa národnosti, ale podľa toho aké má srdiečko, inak sa budeme podobať tej starej usmiatej pani, ktorá na prvý pohľad sršala láskou, a však jej srdce "hovorilo" niečo iné...

Jozef Kmeťo