Ciganský plač

My rómovia prežívame bolesť  v srdci veľmi ťažko....  Hovorí sa, keď rómske srdce krváca, anjeli v nebi plačú... Celá naša kultúra je postavená na túžbach, snoch a bolesti... Nie je sa čomu čudovať, rómský život je tažký od nepamäti nášho národa...

Ilustraené foto

Mama je v našom živote, to najcenejšie čo máme, kvôli komu umierame deň čo deň, bojíme sa a plačeme.... "Keď zomrie otec plače duša, keď zomrie mama plače srdce"...  Spomínam si na moju mamu, otec pracoval ako príslušník zboru justičnej stráže (bachar) vo väznici. Raz dal kus chleba a škatulku cigariet jednému uväznenému rómovi, ten ho z "vďačnosti" udal veliteľovi, a otec po 11 ročnej službe musel odísť...  

  Náš život sa skomlikoval, otec šiel pracovať ako kurič do vtedajšej československej televízie. Plat kuriča bol za socializmu veľmi malý, v zime zarobil 1200 Kčs, v lete to bolo ešte horšie zarobil nejakých 800 Kčs... Mama pracovala v kuchyni, a tak o nejakom veľkom zárobku tu nemôže byť ani reč. Naša životná úroveň sa od odchodu môjho otca z väznice zmenila, prežívali sme veľmi ťažko, keď sme zaplatili nájomne a všetky polatky, na živobitie nám ostalo veľmi málo. Jedno obdobie bolo naozaj veľmi zlé, prišiel nedoplatok za plyn, peňazí bolo žalostne málo a nemali sme ho z čoho zaplatiť. Prišiel október a plyn nám odpojili... nebudete tomu veriť, ale je to tak plyn, nám odpojili. Otec sa obrátil na svojich najbližších, ale tí boli slepí a hluchý...  Bol som malý chlapec, mohol som mať 8 rokov, zima sa blížila, v polovičke októbra sa veľmi ozimilo a tak mama ráno vstala, zobrala ma za ruku a išli sme von. Otec šiel do práce a tak o ničom nevedel.  V malom kapesníčku mala zlatý pečatný prsteň, ktorý si dlhé roky schovávala, ako svoju pamiatku na mladosť...  Bývali sme v Bratislave, a na rohu vtedajšej Leningrackej ulici sa so mnou postavila, nevedel som čo vlastne robí, na jej tvári bolo vidieť aká je nervózna, nevedela, ako predať ten prsteň... Povedala mi " tu ostaň stáť", išla trošku ďalej, zastavila jedného dobre vyzerajúceho pána a práve ten kúpil ten prsteň.  Klamal by som za koľko ho vlastne vtedy predala, neviem... ale v ten deň ma moja mama zobrala do jednej malej uličky, kde bola predajna "Ryba". Predajňa bola známa po celej Bratislave, bola to malá, tmavá, špinavá predajňa, v ktorej predávali tu najlepšiu tresku v širokom okolí.  Bol som hladný a mama tiež, a tak mi mama kúpila tresku a malú čapovanú kofolu, aj mama si kúpila, a nezabudla ani na otca...  Plyn sme zaplatili a mama do konca svoho života spomínala na svoj pečatný prsteň, ktorý tak veľa pre ňu znamenal....     

Pamätám si, ako po večeroch robila lízatka (fajky, dudlíky), ktoré potom "rómáci" predávali po trhoch, pútiach. Moja mama bola len moja a už nikdy inú mamu nebudem mať na tomto svete....  

Keď zomrela, v mojom srdci mi ostala veľká rana, ktorá neustále krváca. Rómské piesne mi tú ranu otvárajú a ja plačem, plačem, ako len sa dá. Snažím sa tú bolesť vyplakať, ale to nie je možné... pieseň končí a bolesť ďalej ostáva v mojom srdci....  

Myslím na vôňu mojej mamy, na otcov hlas a jeho dobré srdce a vtedy si pustím rómsku pieseň a plačem... Miloval som ich, a budem milovať, aj keď tu už nie sú....  

My rómovia sme už takí, vieme sa radovať, smiať, hnevať, byť vášniví.... Ale, keď plačeme, plačeme z celého srdca.... Keď spomíname. či stojíme pri truhle naších mám, otcov, bratov, svet sa nám rúca a v bolesti počujeme tie najsmutnešie rómske piesne, aké máme len my rómovia na celom svete.  A preto nás Vy nenavidíte a zároveň milujete....  

Jozef Kmeťo