Ma Bistern (nezabudni!)

Osvienčim- obyčajné slovo. Slovo, ktoré u mnohých ľudí zanechalo tie najväčšie následky ako na tele, tak i na duši či na rozume. Pre väčšinu je to iba slovo, no v skutočnosti to bol vyhladzovací tábor. Osvienčim sa stal symbolom bezprecedentného zločinu, kde bolo zmarených 1,5 milióna ľudských životov, prevažne Židov, ale i politických väzňov, vojnových zajatcov a Rómov.

Prvý koncentračný tábor pre politicky nepohodlných Nemcov založili v marci 1933 v Dachau, iba dva mesiace po tom, ako sa Adolf Hitler stal ríšskym kancelárom. Tábor Osvienčim (po nemecky Auschwitz) založili na rozkaz druhého muža nacistického Nemecka, šéfa jednotiek SS i gestapa Heinricha Himmlera 27. apríla 1940 v blízkosti rovnomenného poľského mestečka. Prvých väzňov - predovšetkým Poliakov väznených z politických dôvodov - sem zavliekli v júni 1940 a využívali ich na otrockú prácu. V marci 1941 rozkázal Himmler vedľa kmeňového tábora postaviť druhý rozsiahlejší komplex, ktorý nazvali Osvienčim II - Birkenau, ten sa stal najväčším vyhladzovacím centrom európskych Židov. V marci 1942 v neďalekých Monoviciach zriadili tábor Osvienčim III, kde si nemecká firma L.G. Farben zriadila továreň na výrobu syntetického kaučuku. K Osvienčimu patrilo aj viac ako 40 pracovných táborov. Na vraždenie od začiatku - a to i v ďalších táboroch v Belzecu, Sobibore a Treblinke - používali oxid uhoľnatý z výfukových plynov alebo z tlakových fliaš. V prvej plynovej komore v Osvienčime I v septembri 1941 prvý raz vyskúšali na stovkách sovietskych zajatcov a ďalších väzňoch vražedné účinky cyklonu B - látky bežne používanej na deratizáciu. Od konca marca 1942 začali do Osvienčimu prúdiť židovské transporty s nacistami ovládaných krajín. Od októbra 1942 do októbra 1944 do táborov v Osvienčime deportovali viac než 46-tisíc väzňov z Terezína. Obeťami poslednej veľkej vlny deportácie do Osvienčimu sa stali od mája do júla 1944 maďarskí Židia. Po príchode transportu na rampu v Birkenau sa konala tzv. selekcia, pri ktorej dôstojníci rozhodovali o tom, koho vezmú na prácu (teda na „Vernichtung durch Arbeit“ - vyhladenie prácou), a koho pošlú priamo do plynových komôr. Tie boli maskované ako sprchy, ktoré mali obete presvedčiť, že ide o dezinfekčné opatrenie pred prácou. Nápis „Arbeit macht frei!“ - práca oslobodzuje - nad hlavnou bránou osvienčimského kmeňového tábora, bol ukážkou nacistického cynizmu. Jednou z najsmutnejších kapitol tábora boli lekárske pokusy robené na väzňoch nacistickými lekármi. Neblaho známym sa stal hlavne „Biely anjel“ Jozef Mengele a jeho šialené experimenty s dvojičkami a trpaslíkmi a Carl Clauberg so sterilizovaním hlavne židovských a rómskych žien. Všetko pomaly spelo k zániku: umierali ľudia, ale vymieral aj celý národ Źidov. Zúfalí ľudia kradli, predávali svoje dcéry nacistom a prestávali veriť v Boha. Iní, naopak, veriť začali: pred plynovými komorami s cynickým nápisom "Čistota oslobodzuje" sa nemodlili len rabíni, ale aj ateistickí intelektuáli. Občas sa niekto odhodlal na vzburu či útek, no väčšinou sa to skončilo smrťou. Najznámejším prípadom bol útek dvoch slovenských Židov - Alfreda Wetzlera a Waltera Rosenberga (Rudolf Vrba), ktorí po prvý raz podrobne informovali svet o prežitých hrôzach. Zaujímavá je však aj výpoveď sovietskeho vojaka a Žida: Jakov Gelfandbein si každý rok 27. januára naleje vodku, upečie toast a spomína na rozlámané vráta, z ktorých pomaly na svetlo vychádzali dožívajúci kostlivci a hádzali sa mu okolo krku. Dvadsiatehosiedmeho januára 1945 mal Jakov 23 rokov. Vedel, že mohol byť jedným z tých, čo mu bozkávali ruky za dve lyžice bujónu. Viac nevládali zjesť. Prišiel s vojakmi, čo oslobodili Osvienčim. Prišli príliš neskoro: v tábore bolo už len sedemtisíc ľudí, ktorí sa nevládali vydať na pochod smrti, a tak ich tam dozorcovia nechali zomrieť od hladu a zimy.

Videl, čo sa nepodarilo nacistom pred postupujúcou Červenou armádou zničiť: plynové komory, baraky, 350-tisíc kusov pánskych oblekov, 870-tisíc dámskych šiat, desaťtisíce párov topánok a tisíce vriec plných vlasov. Videl aj zubné a ortopedické protézy a šábesový obrus, aký mala doma aj jeho mama. Na ten nikdy nezabudne. Jakov Gelfandbein je jedným z posledných pamätníkov oslobodenia továrne smrti - Osvienčimu. Vstúpil tam pred 60. rokmi. Už v lete 1944 presúvali práceschopných väzňov do Nemecka. Pálili sa dokumenty, osobné veci väzňov, likvidovali sa "sprchy", baraky, dielne aj plynové komory. Preč museli aj ľudia, čo prežili. Na pochod do táborov v Nemecku sa vydalo 56-tisíc mužov a žien. Väčšina z nich tam nikdy neprišla. V tábore zostali len chorí. Stovky z nich príslušníci SS krátko pred oslobodením zavraždili, iní zomreli hladom a vyčerpaním. Mnohí z tých, ktorí prežili oslobodenie, však dlho nežili. Zomreli na infekčné choroby alebo jednoducho na to, že sa veľa najedli. Niekoľko desiatok spáchalo samovraždu, či skončilo na psychiatrii. Takmer 200-tisíc ľudí, ktorí prešli Osvienčimom, prežilo. Tí, čo sa dokázali zaradiť do života, si založili rodiny, pracovali a snažili sa zabudnúť. Často až po rokoch sa ich vnúčatá dozvedeli, čo prežili a kto vlastne sú. Mnohým sa rozviazal jazyk až pred kamerami projekt Oral History. Až vtedy prišla katarzia. No nie vždy sa Sovieti správali slušne. Viacero väzenkýň vypovedalo, že vojaci ich znásilnili. Objavili sa aj správy, že kradli osobný majetok väzňov, ktorý sa Nemcom nepodarilo odniesť. Sovietov, ktorí do tábora vstúpili, už takmer nevnímali. Silnejší sa ešte vládali radovať a zmätene rozprávať. Na otázky však zväčša odpovedali: neviem, nepamätám si, nechcem o tom hovoriť. Osvienčimu vládol do roku 1943 Rudolf Höss: poctivý člen nacistickej strany a dobrý úradník. Večer, keď sa vracal z "práce" sa hral so svojimi piatimi deťmi a zapisoval si do denníka, aké sú rozkošné. On to všetko roztočil a hovoril, že len vykonával príkazy. Potom tábor "riadili" Artur Leibenhenschel a Richard Baer. Hössa šestnásteho apríla 1947 obesili pred vchodom do Osvienčimu. Na trest smrti za Osvienčim odsúdili aj Arthura Liebehenschela, 22 bývalých dozorcov a 750 ľudí odsúdili na tresty väzenia, nie všetci tam však skončili.

Čistá rasa...

Holokaust je všeobecne prezentovaný ako centrálne naplánovaný a riadený proces. Poznanie rómskeho holokaustu tak môže priniesť nové svetlo na tento fenomén, keďže podobne ako aj v slovenskom fašistickom štáte, boli perzekúcie Rómov ponechané na lokálne autority. Väčšina Rómov bola postrieľaná v lesoch a pochovaná v neoznačených masových hroboch.

V oblasti proticigánskych opatrení sa dominantnou postavou stal Dr. Robert Ritter, riaditeľ Centra pre rasovú hygienu. Ako ozvena tradičného anticigánizmu identifikuje Ritter ako hlavný problém cigánov a cigánskych miešancov (Zigeunermischlingen), ktorí vraj tvoria drvivú väčšinu, ich vrodenú asociálnosť.

Najhoršie na tom boli práve tzv. miešanci, v ktorých sa vraj kombinovali najlepšie nemecké vlastnosti ako je odhodlanosť a inteligencia, s najhoršími charakteristikami čistých cigánov, ktorí aj keď tiež Árijci, mali vrodenú potrebu kočovať, podvádzať a pod.

Keďže mnohí títo ľudia boli plne integrovaní do spoločnosti, nebolo ich možné rozoznať na základe vonkajších znakov. Preto bolo potrebné vypracovať genealógiu všetkých cigánov na území Ríše, na základe ktorej sa mal aplikovať všeobecný „cigánsky zákon“. Vo vrcholných časoch vojny zoznam rasového centra obsahoval genealógie 35.000 ľudí.

Na základe Súpisu všetkých Cigánov, cigánskych miešancov a osôb žijúcich cigánskym spôsobom v Ríši boli všetci evidovaní povinní podrobiť sa rasovo-biologickému vyšetreniu (odbery krvi, skúmanie očí a vlasov, antropometrické merania). Vyšetrované osoby boli následne rozdelené do piatich skupín podľa podielu cigánskej a nemeckej krvi. 17. apríla 1940 nariadil ríšsky vodca SS Heinrich Himmler prvé transporty Rómov na poľské územie do koncentračných táborov. Rómovia, ktorí boli využívaní pre potreby nemeckého zbrojného priemyslu, boli násilne sterilizovaní.

Absolútna väčšina z nich vojnu neprežila. Keďže miešanie s cigánmi ohrozovalo nemeckú krv zvnútra, za nebezpečných boli považovaní ľudia, ktorí mali medzi ôsmimi prastarými rodičmi dvoch „čistých cigánov“ (t.j. ktorí mali minimálne troch cigánskych predkov).

Títo ľudia boli automaticky odporúčaní na sterilizáciu a neskôr zomreli v koncentračných táboroch. V táboroch tak zomreli aj ľudia, ktorí bojovali na ruskom fronte, ale boli označení Ritterovým centrom za „cigánov“, prípadne mnohí, ktorí o svojom pôvode ani nevedeli. Vznikla paranoidná situácia, keď, ako vyhlásil Dr. Ritter, ,nikto z nás nevie, či aj on nie je nositeľom predispozícií s negatívnymi následkami‘. Kým Židia tak poskytli pre nemeckú ideológiu vonkajšieho nepriateľa, cigáni v kombinácii s vágnou definíciu asociálneho Árijca poslúžili na zdisciplinovanie ľudí z vnútra.

Dôkazom arogantného ignorovania rómskeho utrpenia je aj fakt, že Dr. Ritter bol po vojne rehabilitovaný a skončil ako psychiater pre mládež v nejakom sanatóriu.

Na území nacistickej Tretej ríše boli zriadené zberné tábory pre asociálov, kam boli internovaní aj rómski muži. Takéto tábory boli aj v Čechách - v Letoch u Písku - a na Morave - v Hodoníne u Kunštátu. V roku 1942 boli premenené na cigánske tábory , kde boli okrem mužov internované aj rómske ženy a deti. Odtiaľ potom odchádzali transporty do vyhladzovacích koncentračných táborov, najmä do Osvienčimu. Z vyše 6.500 českých a moravských Rómov, evidovaných v roku 1940, prežilo vojnu necelých 800.

Na Slovensku je mnoho pamätníkov k Druhej svetovej vojne, ale len jeden (v Čiernom Balogu) spomína rómske obete.  Na mieste koncentračného tábora v Létech u Písku, v Českej republike, stál a dodnes stojí prasačia farma.

Výnos o Cigánoch z roku 1938 sa stal podkladom pre rasovú diskrimináciu Rómov. Podľa tohto výnosu mali byť rómski obyvatelia vylúčení z radov nemeckého národa – čistej rasy a malo sa zabrániť miešaniu rás. Ríšskemu vodcovi SS a veliteľovi nemeckej polície Heinrichovi Himmlerovi priamo podliehala „Ríšska centrála na potláčanie cigánstva“, ktorá vznikla na jeseň v roku 1938. Rómovia a rómski miešanci sa museli podrobiť rasovo-biologickému vyšetreniu, na základe ktorého boli rozdelení do piatich skupín, kde u nich skúmali podiel cigánskej a nemeckej krvi.Koncentračnému táboru v Osvienčime II. Brzezinke ktorý bol určený hlavne na likvidáciu rómskeho obyvateľstva, predchádzalo vyvražďovanie Rómov v Poľsku a na Ukrajine. Špeciálny tábor, v ktorom boli najmä Rómovia z Maďarska, Rumunska a Balkánu, bol zriadený v roku 1941 v Lodži – v Poľsku. Prvý transport Rómov do Osvienčimu dorazil vo februári 1943. Našívali im na šatstvo čierne trojuholníky a predlaktia im tetovali písmenom „Z“ - Zigeuner. Neslávne známy nacista, doktor Jozef Mengele vykonával svoje zverské „vedecké pokusy“ na mnohých Rómoch, hlavne na tehotných ženách a deťoch.Rómovia na Slovensku, podobne ako aj Židia sa nesmeli stať „vojenskými osobami“ a namiesto brannej výchovy museli vykonávať práce v prospech štátu. Štát zriadil v roku 1941 pracovné útvary, kam boli zaradení aj „Cigáni bez pracovného pomeru“. O rok neskôr bol vybudovaný komplex pracovných útvarov na východnom Slovensku v Hanušovciach nad Topľou, Nižnom Hrabovci, v Bystrom, v Jarabej a pod Petičom. Postupne boli zriadené v roku 1943 tábory v Ilave, Revúcej, Dubnici nad Váhom a v Ústí nad Oravou. V táboroch väzni vykonávali zemné práce, pracovali na stavbách železníc a pri regulácii riek. Tábor v Dubnici nad Váhom bol v roku 1944 zmenený na „zaisťovací tábor“, kde postupne sústreďovali aj rómske ženy a deti.Slováci nemali všade rovnaký vzťah k Rómom. Na miestach, kde boli vzťahy dobré, obyvatelia sa „svojich“ Rómov zastávali a nedovolili, aby ich odvliekli do týchto pracovných táborov. Väčšinou stačilo, aby sa zaručili, že Rómovia pre nich pracujú napríklad pomáhajú pri pasení a pri prácach na poli. Pri dodržiavaní predpisu o odstránení rómskych osád a obydlí to bolo podobné. Na viacerých miestach Slovenska ponechali Rómov s vysvetlením, že na likvidáciu ich obydlia nemajú financie a na mnohých miestach boli žiaľ vystavení nekontrolovanému vyčíňaniu gardistov.

Špeciálne jednotky SS od konca roka 1944 do jari 1945 uskutočnili na viacerých miestach Slovenska masové popravy Rómov. Zámienkou bolo najčastejšie podozrievanie rómskeho obyvateľstva zo spolupráce s partizánskymi skupinami. Prípady masovej likvidácie sú zaznamenané z týchto lokalít: Čierny Balog – 60 obetí, Detva – 4 obete, Dúbravy – 15 obetí, Hriňová – 2 obete, Ilija – 111 obetí, Jastrabá – 4 obete, Krupina – 34 obetí, Lutila – 46 obetí, Slatina – 59 obetí, Tisovec – 48 obetí, Trhové Mýto-Topoľníky – 60 obetí Valaská Belá – 13 obetí, Žiar nad Hronom – 23 obetí.

16. decembra 1942 vydal H. Himmler rozkaz - tzv. Osvienčimský výnos (Auschwitz Erlass) , ktorým nariadil deportáciu Cigánov a cigánskych miešancov z Ríše a pripojených území do koncentračných táborov. Za týmto účelom bol zriadený špeciálny Cigánsky koncentračný tábor v Osvienčime II. - Brzezinke (Auschwitz II.-Birkenau). Väzňom na odev našili čierne trojuholníky (označenie pre asociálov), na predlaktie im vytetovali číslo a písmeno Z (nemecky Zigeuner). Do tábora priviezli Rómov z Čiech a Moravy, Holandska, Belgicka, severného Francúzska, Poľska a štátov vtedajšieho Sovietskeho zväzu.
Veliteľom tábora bol menovaný lekár Dr. Josef Mengele (prezývaný anjel smrti), ktorý vykonával na Rómoch svoje neľudské vedecké pokusy. Táborom prešlo viac ako 22.000 európskych Rómov, vyše 19.000 z nich tu našlo svoju smrť. Dňa 2. augusta 1944, potom, čo boli izolovaní mladí rómski väzni, počas jednej noci odviezli do plynových komôr 2.897 obyvateľov cigánskeho tábora. 2. august si európski Rómovia pripomínajú ako Deň rómskeho holocaustu. Odhaduje sa, že počas druhej svetovej vojny zahynulo asi 300.000 európskych Rómov.

Od roku 1943 postupne deportovali okolo 20 tisíc Rómov z Nemecka, Čiech a Moravy, Poľska, Holandska, Belgicka, Francúzska, Maďarska, Chorvátska, Litvy, Nórska a Ruska. V plynových komorách v auguste 1944 zavraždili asi 3000 väzňov, väčšinou starých ľudí a matiek s deťmi.

Perzekúcie Rómov, Sintiov, Cigánov a kočovníkov predstavuje jeden z neprebádaných fenoménov v európskej histórii. V Európe sa celkový počet obetí prenasledovania počas Druhej svetovej vojny, označených za Cigánov alebo cigánskych miešancov ohrozujúcich čistotu rasy, vyšplhal na viac ako pol milióna. V samotnom Cigánskom tábore v Auschwitzi zahynulo asi 23 000 ľudí a v juhoslovanskom Jasenovaci 80 000 Rómov. Nie je možné určiť presný počet všetkých obetí, keďže mnoho z nich bolo postrieľaných v lesoch, pochovaných v neoznačených masových hroboch alebo perzekvovaných lokálnymi predstaviteľmi. Množstvo ďalších podstúpilo rodinnú smrť - sterilizáciu či sociálnu smrť, keďže sterilizácie a iné zásahy, ktoré podstúpili obete, boli nekompatibilné s rómskymi tradíciami a zákonmi.Najnovšie informácie výskumníkov dokonca objavujú okrem iného aj aktivity tzv. neutrálych krajín vo vojnovom konflikte, ktoré boli zamerané voči Rómom. 

MA BISTERN ( nezabudni !)

Zažili utrpenie, hlad, zimu a kruté zaobchádzanie. Prežili však. Včera si mnohí z bývalých väzňov Osvienčimu pripomenuli 65. výročie dňa, keď ich Červená armáda z nacistického koncentračného tábora oslobodila.

V deň, keď nás oslobodili, bol hustý dážď a hmla. "Všimla som si vojakov v bielych kombinézach. Nevedela som, z ktorej sú armády. Dostala som od nich sušienky a čokoládu. Tak pre nás chutila sloboda,“ cituje Korovú agentúra ČTK.

Jadwiga Bogucká, 84-ročná Poľka, ktorú v auguste 1944 poslali do tábora smrti v Osvienčime, pripomenula, že počasie bolo pred 65 rokmi, keď sa 27. januára zobudila a zistila, že Nemci utiekli, rovnako mrazivé ako dnes.
"Všetko bolo pokryté snehom a bolo veľmi chladno. Nezaznel gong ako zvyčajne na raňajky, avšak predchádzajúcu noc bol zvyčajný a dokonca ešte horší teror," uviedla Bogucká, ktorá mala v tom čase 19 rokov. "Opustila som barak, aby som videla, čo sa deje, a našla som všade mŕtve telá, pretože Nemci zastrelili každého, kto sa mohol pohnúť alebo sa pokúsil utiecť," dodala.

Je veľmi dôležité aby sme my všetci slušný lúdia, ktorý máme v sebe srdce nezabudli... Dnes kedy zase je počuť slová nenávisti, mnohý ľudia vidia v novodobých " priateľov národa" ochrancov ich existencie v spoločnosti. Títo ľudia sa netaja verejným sympatizovanim k nacistickej ideológii, hovoria o nedokončenej práci vo vyhladzovacích táboroch, za potlesku mnohých prítomných...

Niekedy si kladiem otázku, keby Hitler neokupoval cudzie územia iných národov, neokupoval ich národnú hrdosť a neviedol voči ním vojnu, či by teória o čistej rase a prevedenie do praxe, nemala predsa len úspech... Veď nenávisť voči židom a rómom, nebolo nič nové...

Hitler a jeho fašisticko-nacistická teória len uvolnila to čo v ľuďoch driemalo, nenávisť voči židom a rómom tu bola úž dávno pred tým, dalo by sa povedať že Hitler dal ľudom to čo už dávno mali vo svojich srdcia, inak by koncentračné tábori ani nemohli vzniknúť...

Keď sa pozriete na archívne snímky z druhej svetovej vojny, zistíte že všade tam kam prišiel Hitler a jeho okupačná armáda, ho vítalo tisíce a tisíce ľudí vo všetkých krajinách európy, až následna násilna politika, ktorá okrem neznášanlivosti voči židom a rómom, nariaďovala a dávala najavo že  nemecká árijská rasa je nadradená ostatným národom, nadšenie z Hitlera pominulo...

Ale položme si otázku, keby Hitler nemal tak prehnané plány o tretej ríši, keby sa choval ako svet si na začiatku myslel, povstali by národy na ochranu židov, rómov a iných nechcených ľudí v spoločnosti? Alebo by si zobrali príklad od Hitlera ? Neviem, ale jedno viem,že možno by sa v súvislosti zo židmi a rómami nehovorilo o nedokončenej práci...

Aj dnes stále je teória o čistej rase viac než živá v mnohých ľuďoch, uplynulo 65 rokov od oslobodenia tábora smrti Osvienčimu, ľudstvo pokročilo vo vede a technike, poznáme a rozlúštili sme ľudský genóm, a však nevieme skoncovať zo zlom ktoré drieme v nás, ostáva len prosiť Boha o dar múdrosti, lásky a úcty aby sa nezopakovala jedna najtragickejších tragédií dejín ľudstva.

Jozef Kmeťo

Zdroj:  RNL- Romano Nevo ľil

Ma bistern- Rómsky pamätník, rómskeho holokaustu

ČTK - Tlačová agentúra

Nadácia p. Šimečku